Pre Borisa sa začal kolotoč. Ani by nemohol byť nikde zamestnaný - nestíhal by riesiť všetky úlohy, ktoré mu telefonicky prideľoval Kamilin otec.
Musel získať licenciu, absolvovať previerky, vybaviť úver v banke, zariadiť kancelárie firmy a nakoniec sa nakontaktovať na Pletexus a.s. – továreň, na ktorej sa prakticky chystali priživiť.
Jednal len s akýmsi námestníkom riaditeľa a pri rozhovore ihneď pochopil, že ani nie je o čom jednať.
Ani on, ani námestník nemajú žiadne právomoci a iba plnia úlohy zhora. Boris sa mal iba zúčastniť a námestník mal súhlasiť so všetkým, čo bude Boris žiadať. Trochu to komplikoval fakt, že Boris o nič nežiadal. Podpísanú Zmluvu o budúcej zmluve dostal hneď, ďalej nemal ani tušenia, o čom by mal vyjednávať. Keď sa po hodine rozlúčili, nesmierne sa mu uľavilo. Spotený nasadol do auta a odfrčal. Z auta zavolal svokrovi "Mám to!" oznámil konšpiratívne, akoby splnil bohvieakú úlohu. Dušan na druhej strane telefónu poďakoval za informáciu, ospravedlnil sa, že nemá čas a zložil.
Pokojne si ten papier mohli nechať poslať poštou, ale cítil, že Boris musí dostávať úlohy, tak mu jednu pridelil. Všetko čo Boris obiehal a riešil, od licencie až po úver v banke, bolo dopredu zaistené a bez neho by si Boris ani nevrzol. To mu ale nepovedal, aby mal chlapec pocit, že je veľký podnikateľ. Je to napokon manžel jeho jedinej dcéry.
Boris mal teraz dosť peňazí z bankového úveru a neraz mu prišlo na um, že keby to všetko vybral a zdekoval sa na Bahamy, tak si môže pekných pár rokov bezpracne lebediť na pláži. Ani mu nenapadlo, že na Bahamách by ho hľadali najskôr.
Firma dokonca začala produkovať nejaké malé, ale predsa len peniaze. Boris bol v podstate šikovný a potreboval len škáročku, do ktorej by sa mohol nechtíkom zakvačiť.
Kamilin otec mu dohodil prvý - maličký kšeft na prežitie. Ešte to nebolo to pravé, len pár počítačov do jednej z miestnych súkromných ochraniek a potom to isté pre mestskú políciu. To už vyhral prvý tender- oficiálne. Aj rodinné vzťahy sa mu podarilo rozvíjať tým správnym smerom. Vedel ako na vec a hoci cítil, že svokor ho má prečítaného, večnú priazeň svokry si získal malými pokryteckými úskokmi. Šípil, že v prípadných rodinných bitkách bude potrebovať spojenca a špióna na druhej strane barikády. A naivná plukovníkova manželka mu návnadu zhltla aj s navijakom. Výsledkom bol jej tlak na manžela, aby svoj trojizbový byt konečne prepísali na mladých. Boris vedel, že len čo sa tak stane, budú za vodou. Budú mať vlastnú strechu nad hlavou a fungujúca firma ich pomocou svokrových tendrov zabezpečí do konca života. Jediné, čoho sa obával bolo, že svokrovci pochopia Kamiline predčasné tehotenstvo ako podraz a zatvrdia sa. Takúto komplikáciu Boris nepotreboval. Komplikácie, dostatočne zamotané, si predsa vedel vyrábať aj sám. Zdalo sa mu síce viac ako nepravdepodobné, že by svokrovci jedinú dcéru zavrhli, ale Kamila ho ubezpečovala, že vie o čom hovorí. Jej rodičia pochádzajú z malej dedinky, kde sa takéto veci netolerujú a že by im aspoň dočasné a formálne odvrhnutie určite hrozilo, pretože to jednoducho vyžaduje tamojší dedinský a náboženský úzus. A Boris veľmi chcel vlastný byt.
Bol to vlastne byt vojenský, pôvodne štátny, ale plukovník nebol včerajší a už pred pár rokmi všetko zariadil tak, aby mal v budúcnosti byt k dispozícii.
Princíp bol jednoduchý. Nechal si oficiálne a podľa zákona prideliť nový, trojizbový vojenský byt, na ktorý mal nárok, hoci už vtedy vedel, že začína stavať rodinný dom, a teda nárok v skutočnosti nemá. Krátko v byte aj býval, ale len do okamihu, keď mohol požiadať o jeho odkúpenie do osobného vlastníctva za smiešnu sumu. Porevolučné praktiky mu nahrávali nevídaným spôsobom. Ani vo sne nedúfal, že úplné získanie práv na jeho byt bude až tak jednoduché.
Hneď potom presťahoval rodinu do nového domu a byt prenajal. Veď príde čas, keď bude bytov ako šafránu a jeho dcéra bude mať po starostiach. Boris s Kamilou teraz netrpezlivo čakali, kedy sa tak stane.
