|
Na čísle 112 zazvonil telefón. Hovor prevzal objemný operátor v stredných rokoch.
- Záchranná služba. Prosím?
- Ja teda neviem, stojím tu na Mariánskom námestí a za fontánou leží nejaký muž. Je tu krv okolo. Samá krv.
- Je ten muž nažive?
- Ja neviem, ja nemôžem, ...som chcel dať prvú pomoc, ale on strašne smrdi. Je pošťatý a aj ...ešte horšie...hm.. Proste je mi na zvracanie. A neviem, či dýcha, ale asi hej, lebo sa mu robia červené bublinky pri nose. Ach... .
Hlas stíchol a záchranka vyrazila.
Borisa doviezli do nemocnice zdanlivo v zúfalom stave. Lekári ale zistili, že mu nič vážne nehrozí, žiadne vnútorné poranenie, žiadne zlomeniny, teda okrem nosa. Zmlátili ho profíci, ktorí vedia spôsobiť bolesť, ale ak nechcú zabiť, nezabijú.
Borisa iba ošetrili a neskoro večer bol už doma. S opuchnutou tvárou a zlomeným nosom. Kamila musela ísť pre neho s náhradnými šatami, čomu najprv celkom nerozumela, ale keď zbadala Borisa, celkom na to zabudla a neverila vlastným očiam. Odviezla ho domov a už v aute sa pokúšala veci riešiť, ale Boris ju ešte celkom nevnímal. Keď prišli domov, nenapadlo jej nič iné ako zodvihnúť telefón.
- Ihneď volám ocka. On to tak nenechá, tých grázlov určite chytia. Neboj Bobo. Ocko to zariadi.
- PO –LOŽ - TO! - zasyčal Boris a Kamila okamžite poslúchla. Ešte nikdy z neho nevyžarovalo toľko zúrivosti. Normálne sa zľakla a ani sa nespýtala, prečo nemôže zavolať všemocného ocka, aby Bobíkovi pomohol.
Bobík ale vedel, prečo nechce, aby mu ocko teraz pomáhal. Ocko by ho totiž najskôr zabil.
Boris si čosi vymyslel, aby upokojil Kamilinu zvedavosť, a aby mu už dala pokoj. Ale jeho vykonštruovaná story nedosahovala zďaleka Borisov formát. Kamila vytušila, že ťahať detaily by bolo teraz nebezpečné, a tak sa uspokojila s rozprávkou o lúpežnom prepadnutí.
Boris sa zvalil na gauč a zapol telku. Potreboval sa trochu odreagovať. Zrazu vyvalil oči, prudko sa posadil a začal lapať po dychu. To, čo práve zbadal, ho už úplne odrovnalo.
Ani nedýchal a nemohol spustiť oči z hlavných správ.
„...krajský súd ...návrhy na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť DNG Investment, s.r.o....“
Borisovi začalo búchať srdce ako kladivo.
„...odhadom okolo 50-tisí sklamaných tichých spoločníkov skrachovanej nebankovej inštitúcie....“
Boris neveril vlastným ušiam.
„...že išlo o obyčajnú „pyramídovú hru“ a nie o seriózne investovanie prostriedkov vyzbieraných od klientov...“
Boris zvrátil hlavu dozadu a zaúpel.
- Telefón!! - zareval huhňavým hlasom kvôli opuchnutému nosu.
- Kamila bodaj mi okamžite telefón! - Kamila bleskurýchlo zareagovala. Boris vytočil číslo svojho finančného poradcu.
- Nič! Nie je v dosahu! - oznámil po chvíli Kamile, ktorá nemala ani potuchy komu sa chce nástojčivo dovolať.
- Ako to, že tá sviňa nie je v dosahu!? - zahrmel.
Kamila už mala slzy na krajíčku, jednoducho toho bolo na ňu dnes už priveľa. Zlomeným hlasom mu nezmyselne odpovedala na nezmyslenú otázku.
- ...vypnutý...?
- Ako môže byť teraz vypnutý!? Ako to môže ten hajzel urobiť? Ak nás okradli, tak to všetko sám zaplatí! Sám! - zdôraznil.
- Finančný poradca! Debil je to, debil a nie poradca! ...sám zaplatí.. a nech sa nepokúša o podraz!
Borisovi zlosť zatemnila mozog, ináč by chápal, že jeho finančný Pilát si určite umýva ruky. Právne nemá s Borisovou zmluvou vôbec nič spoločné. A provízia, ktorú zhrabol je len a len jeho vec.
Boris vyskočil na boľavé nohy, vykrivkal z domu a odviezol sa do pobočky nebankovej inštitúcie, kde pred pár dňami vložil takmer celý miliónik. Keď sa blížil k filiálke DNG Investment začala ho chytať zúrivosť, pretože nemohol nájsť miesto na parkovanie. Márne krúžil okolo až do chvíle, kedy ho hľadanie zaviedlo priamo do ulice, kde sídlila firma. Vyvalil oči a pochopil, prečo nemôže zaparkovať. Pred ním sa objavila ulica plná ľudí. Hromžiacich, nadávajúcich a rozzúrených klientov. Dav sa zahusťoval až ku vchodu s mrežami. Za mrežami sa nejaký úbohý zamestnanec usiloval vysvetliť davu, že pobočka je momentálne zatvorená a majitelia sú nedostupní. Na chudákovi zamestnancovi bolo vidieť utrpenie, ktorým už prešiel. Bol rozstrapatený, udychčaný a spotený od márneho zápasenia spoza mreží, keď ho desiatky rúk chceli uchopiť, akoby siahali na svoje stratené peniažky. Kravatu mal uvoľnenú, košeľu natrhnutú a dokonca sa zdalo, akoby mal škrabance na tvári.
„Odstúpte! V mene zákona odstúpte!“ Pišťal nezmyslene a pästičkou tĺkol po hánkach stoviek prstov zvierajúcich mreže.
„Sviňa“, „Špina“ a „Hajzel“ boli najmierumilovnejšie nadávky, ktoré si vypočul. Ale to sa už k mrežiam predierali zástupcovia zákona, ktorých zúfalý zamestnanec zavolal.
„Rozíďte sa! Okamžite sa rozíďte“ volali na nepočujúci dav a mávali rukami. Dav ani náhodou nemienil zareagovať a poslúchnuť. Jediný, kto poslúchol, bol zarazený Boris s boľavým telom a opuchnutým nosom. V tichosti zaradil spiatočku a vycúval z ulice. Nepotreboval sa ďalej zúčastňovať hromadného nešťastia. On si niesol svoj vlastný kúsok nešťastia zo sebou domov.
- Záchranná služba. Prosím?
- Ja teda neviem, stojím tu na Mariánskom námestí a za fontánou leží nejaký muž. Je tu krv okolo. Samá krv.
- Je ten muž nažive?
- Ja neviem, ja nemôžem, ...som chcel dať prvú pomoc, ale on strašne smrdi. Je pošťatý a aj ...ešte horšie...hm.. Proste je mi na zvracanie. A neviem, či dýcha, ale asi hej, lebo sa mu robia červené bublinky pri nose. Ach... .
Hlas stíchol a záchranka vyrazila.
Borisa doviezli do nemocnice zdanlivo v zúfalom stave. Lekári ale zistili, že mu nič vážne nehrozí, žiadne vnútorné poranenie, žiadne zlomeniny, teda okrem nosa. Zmlátili ho profíci, ktorí vedia spôsobiť bolesť, ale ak nechcú zabiť, nezabijú.
Borisa iba ošetrili a neskoro večer bol už doma. S opuchnutou tvárou a zlomeným nosom. Kamila musela ísť pre neho s náhradnými šatami, čomu najprv celkom nerozumela, ale keď zbadala Borisa, celkom na to zabudla a neverila vlastným očiam. Odviezla ho domov a už v aute sa pokúšala veci riešiť, ale Boris ju ešte celkom nevnímal. Keď prišli domov, nenapadlo jej nič iné ako zodvihnúť telefón.
- Ihneď volám ocka. On to tak nenechá, tých grázlov určite chytia. Neboj Bobo. Ocko to zariadi.
- PO –LOŽ - TO! - zasyčal Boris a Kamila okamžite poslúchla. Ešte nikdy z neho nevyžarovalo toľko zúrivosti. Normálne sa zľakla a ani sa nespýtala, prečo nemôže zavolať všemocného ocka, aby Bobíkovi pomohol.
Bobík ale vedel, prečo nechce, aby mu ocko teraz pomáhal. Ocko by ho totiž najskôr zabil.
Boris si čosi vymyslel, aby upokojil Kamilinu zvedavosť, a aby mu už dala pokoj. Ale jeho vykonštruovaná story nedosahovala zďaleka Borisov formát. Kamila vytušila, že ťahať detaily by bolo teraz nebezpečné, a tak sa uspokojila s rozprávkou o lúpežnom prepadnutí.
Boris sa zvalil na gauč a zapol telku. Potreboval sa trochu odreagovať. Zrazu vyvalil oči, prudko sa posadil a začal lapať po dychu. To, čo práve zbadal, ho už úplne odrovnalo.
Ani nedýchal a nemohol spustiť oči z hlavných správ.
„...krajský súd ...návrhy na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť DNG Investment, s.r.o....“
Borisovi začalo búchať srdce ako kladivo.
„...odhadom okolo 50-tisí sklamaných tichých spoločníkov skrachovanej nebankovej inštitúcie....“
Boris neveril vlastným ušiam.
„...že išlo o obyčajnú „pyramídovú hru“ a nie o seriózne investovanie prostriedkov vyzbieraných od klientov...“
Boris zvrátil hlavu dozadu a zaúpel.
- Telefón!! - zareval huhňavým hlasom kvôli opuchnutému nosu.
- Kamila bodaj mi okamžite telefón! - Kamila bleskurýchlo zareagovala. Boris vytočil číslo svojho finančného poradcu.
- Nič! Nie je v dosahu! - oznámil po chvíli Kamile, ktorá nemala ani potuchy komu sa chce nástojčivo dovolať.
- Ako to, že tá sviňa nie je v dosahu!? - zahrmel.
Kamila už mala slzy na krajíčku, jednoducho toho bolo na ňu dnes už priveľa. Zlomeným hlasom mu nezmyselne odpovedala na nezmyslenú otázku.
- ...vypnutý...?
- Ako môže byť teraz vypnutý!? Ako to môže ten hajzel urobiť? Ak nás okradli, tak to všetko sám zaplatí! Sám! - zdôraznil.
- Finančný poradca! Debil je to, debil a nie poradca! ...sám zaplatí.. a nech sa nepokúša o podraz!
Borisovi zlosť zatemnila mozog, ináč by chápal, že jeho finančný Pilát si určite umýva ruky. Právne nemá s Borisovou zmluvou vôbec nič spoločné. A provízia, ktorú zhrabol je len a len jeho vec.
Boris vyskočil na boľavé nohy, vykrivkal z domu a odviezol sa do pobočky nebankovej inštitúcie, kde pred pár dňami vložil takmer celý miliónik. Keď sa blížil k filiálke DNG Investment začala ho chytať zúrivosť, pretože nemohol nájsť miesto na parkovanie. Márne krúžil okolo až do chvíle, kedy ho hľadanie zaviedlo priamo do ulice, kde sídlila firma. Vyvalil oči a pochopil, prečo nemôže zaparkovať. Pred ním sa objavila ulica plná ľudí. Hromžiacich, nadávajúcich a rozzúrených klientov. Dav sa zahusťoval až ku vchodu s mrežami. Za mrežami sa nejaký úbohý zamestnanec usiloval vysvetliť davu, že pobočka je momentálne zatvorená a majitelia sú nedostupní. Na chudákovi zamestnancovi bolo vidieť utrpenie, ktorým už prešiel. Bol rozstrapatený, udychčaný a spotený od márneho zápasenia spoza mreží, keď ho desiatky rúk chceli uchopiť, akoby siahali na svoje stratené peniažky. Kravatu mal uvoľnenú, košeľu natrhnutú a dokonca sa zdalo, akoby mal škrabance na tvári.
„Odstúpte! V mene zákona odstúpte!“ Pišťal nezmyslene a pästičkou tĺkol po hánkach stoviek prstov zvierajúcich mreže.
„Sviňa“, „Špina“ a „Hajzel“ boli najmierumilovnejšie nadávky, ktoré si vypočul. Ale to sa už k mrežiam predierali zástupcovia zákona, ktorých zúfalý zamestnanec zavolal.
„Rozíďte sa! Okamžite sa rozíďte“ volali na nepočujúci dav a mávali rukami. Dav ani náhodou nemienil zareagovať a poslúchnuť. Jediný, kto poslúchol, bol zarazený Boris s boľavým telom a opuchnutým nosom. V tichosti zaradil spiatočku a vycúval z ulice. Nepotreboval sa ďalej zúčastňovať hromadného nešťastia. On si niesol svoj vlastný kúsok nešťastia zo sebou domov.
|
|
