|
Keď sa vrátil, Kamila sedela schúlená v kresle obývačky a plakala. Oznámila mu, že predsa volala oteckovi. Normálne by sa bol Boris rozzúril, že ho neposlúchla, ale teraz len beznádejne mávol rukou.
- Ocko sa veľmi rozčúlil a povedal, že si máš sám zjesť, čo si si navaril. A ešte dodal, že nech ťa pánboh zavaruje, ak to ovplyvní váš biznis.
- Čo ak ovplyvní? - apaticky sa opýtal Boris.
- No, tá tvoja...nakladačka... - nevedela nájsť slová Kamila.
- Ach....- zhlboka si vzdychol Boris. Vo svojej zúboženosti si uvedomil, že napriek tomu, že Kamila otcovi povedala o konflikte, plukovníkovi vôbec nedošlo, že tá „nakladačka“ sa týka práve ich biznisu.
- Ako to, že sem okamžite nedobehol...?- ironicky sa opýtal Kamily.
- My sme zabudli, Bobík, že ocko je v Bruseli, s ministrom...
- Aha... – „Chvála Bohu!“pomyslel si Boris. „Chvála Bohu! Ešte mám čas.“
Ale Borisov čas už uplynul. Jeho úloha v obchode skončila. Všetko, čo odteraz urobí, bude použité proti nemu. Zatiaľ bol v latentnom, relatívnom pokoji a bezpečí. Boris totiž v tejto chvíli snáď po prvý krát vôbec netušil, čo urobí. Svokor zostal v Bruseli na nejakom školení funkcionárov a mal sa vrátiť až o dva týždne. Dovtedy sa dá Boris do poriadku aspoň fyzicky. Vedel, že ho čaká veľmi nepríjemný rozhovor. Vôbec nebude vedieť vysvetliť, ako mohol dopustiť, že ich milióniky nikdy ani nevidel. A ten jediný melónik, čo dostal, prehajdákal svojou nenažranosťou. Boris však nebol ani natoľko naivný, aby mu časom nezačali dochádzať súvislosti. Ale súvislosti neboli tým, čo ho deprimovalo. Bol to najmä fakt, že zlyhal. Úplne a na celej čiare. A široko ďaleko nebolo nikoho, na koho by mohol zvaliť vinu. Svoj kalich trpkosti si musí vypiť do dna.
Niekoľko dní iba vysedával v kancelárii, ktorú už nebude mocť na budúci mesiac vyplatiť a díval sa pred seba. Sem-tam mu zazvonil telefón so známymi Unavovačmi a Zúfalcami z minulosti, ale jeho bezvýchodisková situácia sa nijako nevyvýjala. Pomaly už aj prestával dvíhať telefóny a pravdepodobne pri tom mal aj zostať.
Jedného rána, keď si už začínal zvykať na situáciu, ktorú prežíval, keď nos odpuchol a rebrá prestávali bolieť, sedel v kresle pri konferenčnom stolíku a pil svoju rannú kávu. Keď sa ozval telefón, zo zvyku skontroloval displej, a keď videl nápis „private“, takmer sa rozhodol nedvíhať. Ale čakal ho celý deň nudy, a tak sa predsa len ozval.
- Prosím, Sýkora.
- Dobrý deň pán Sýkora. Tu je Milan. Milan Malý. Vy o mne možnože neviete, ale sme v...uhm...dosť tesnom spojení...cha-cha.
- Prepáčte, ako ste to hovorili? Milan...?
- ...Malý. Milan Malý. Em - em, ako Marilyn Monroe...ha-ha-ha. - smial sa hlas v telefóne.
- A ako by som vám mohol pomôcť? A o akom spojení to vlastne hovoríte?
- No, buď viete kto som, alebo to telefonicky nepôjde. - hlas znel zrazu akosi mrazivo.
- Pozrite sa pán Malý, buď mi poviete, o čo ide, alebo s vami nebudem komunikovať. Mám príliš veľa práce, než aby som strácal čas hádaním. - Boris neznel nervózne, skôr otrávene.
- No, to nie je také ťažké, aby som vám to nemohol prezradiť, Boris.- Borisa zarazilo, že ho neznámy nazval krstným menom, akoby to malo niečo znamenať.
- Takže? - povedal už s väčším záujmom.
- No....komodita o ktorú mi, ehm, nám ide, je najobchodovanejšou komoditou sveta, Boris. Sú to peniažky, cha- cha. A to je všetko, čo vám poviem po telefóne.
- Ach...počkajte...o aké peniaze ide?
-...a to je všetko, čo vám poviem po telefóne. Otec vás buď neinštruoval, alebo máme.....vlastne máte problém.
- A ...čo mám teda urobiť? - opýtal sa Boris s obavou v hlase.
- Stretneme sa. Dostanete SMS-ku, kde. A neopovážte sa prísť bez papierov. - hlas znel nástojčivo a hrozivo. Telefón už zmĺkol.
- Počkajte, nemôžete mi aspoň naznačiť...- Ticho.
Boris chvíľu držal telefón v ruke a potom ho pomaly položil pred seba. Zostal bez pohybu s pohľadom upretým na displej. Keď telefón opäť zapípal, Borisom až hrklo. Zodvihol telefón a čítal:
„Tlaciarenske papiere podla objednavky doructe osobne dnes o 19:00 do Centra Volneho Casu na ulici Mjr.Gagarina. Presne miesto vam povedia na vratnici. So sudruzskym pozdravom Vas obchodny partner.“
„..so súdružským pozdravom..“?! ostal zarazený Boris. Niekto si robí žarty, nebude to také zlé.
- Ocko sa veľmi rozčúlil a povedal, že si máš sám zjesť, čo si si navaril. A ešte dodal, že nech ťa pánboh zavaruje, ak to ovplyvní váš biznis.
- Čo ak ovplyvní? - apaticky sa opýtal Boris.
- No, tá tvoja...nakladačka... - nevedela nájsť slová Kamila.
- Ach....- zhlboka si vzdychol Boris. Vo svojej zúboženosti si uvedomil, že napriek tomu, že Kamila otcovi povedala o konflikte, plukovníkovi vôbec nedošlo, že tá „nakladačka“ sa týka práve ich biznisu.
- Ako to, že sem okamžite nedobehol...?- ironicky sa opýtal Kamily.
- My sme zabudli, Bobík, že ocko je v Bruseli, s ministrom...
- Aha... – „Chvála Bohu!“pomyslel si Boris. „Chvála Bohu! Ešte mám čas.“
Ale Borisov čas už uplynul. Jeho úloha v obchode skončila. Všetko, čo odteraz urobí, bude použité proti nemu. Zatiaľ bol v latentnom, relatívnom pokoji a bezpečí. Boris totiž v tejto chvíli snáď po prvý krát vôbec netušil, čo urobí. Svokor zostal v Bruseli na nejakom školení funkcionárov a mal sa vrátiť až o dva týždne. Dovtedy sa dá Boris do poriadku aspoň fyzicky. Vedel, že ho čaká veľmi nepríjemný rozhovor. Vôbec nebude vedieť vysvetliť, ako mohol dopustiť, že ich milióniky nikdy ani nevidel. A ten jediný melónik, čo dostal, prehajdákal svojou nenažranosťou. Boris však nebol ani natoľko naivný, aby mu časom nezačali dochádzať súvislosti. Ale súvislosti neboli tým, čo ho deprimovalo. Bol to najmä fakt, že zlyhal. Úplne a na celej čiare. A široko ďaleko nebolo nikoho, na koho by mohol zvaliť vinu. Svoj kalich trpkosti si musí vypiť do dna.
Niekoľko dní iba vysedával v kancelárii, ktorú už nebude mocť na budúci mesiac vyplatiť a díval sa pred seba. Sem-tam mu zazvonil telefón so známymi Unavovačmi a Zúfalcami z minulosti, ale jeho bezvýchodisková situácia sa nijako nevyvýjala. Pomaly už aj prestával dvíhať telefóny a pravdepodobne pri tom mal aj zostať.
Jedného rána, keď si už začínal zvykať na situáciu, ktorú prežíval, keď nos odpuchol a rebrá prestávali bolieť, sedel v kresle pri konferenčnom stolíku a pil svoju rannú kávu. Keď sa ozval telefón, zo zvyku skontroloval displej, a keď videl nápis „private“, takmer sa rozhodol nedvíhať. Ale čakal ho celý deň nudy, a tak sa predsa len ozval.
- Prosím, Sýkora.
- Dobrý deň pán Sýkora. Tu je Milan. Milan Malý. Vy o mne možnože neviete, ale sme v...uhm...dosť tesnom spojení...cha-cha.
- Prepáčte, ako ste to hovorili? Milan...?
- ...Malý. Milan Malý. Em - em, ako Marilyn Monroe...ha-ha-ha. - smial sa hlas v telefóne.
- A ako by som vám mohol pomôcť? A o akom spojení to vlastne hovoríte?
- No, buď viete kto som, alebo to telefonicky nepôjde. - hlas znel zrazu akosi mrazivo.
- Pozrite sa pán Malý, buď mi poviete, o čo ide, alebo s vami nebudem komunikovať. Mám príliš veľa práce, než aby som strácal čas hádaním. - Boris neznel nervózne, skôr otrávene.
- No, to nie je také ťažké, aby som vám to nemohol prezradiť, Boris.- Borisa zarazilo, že ho neznámy nazval krstným menom, akoby to malo niečo znamenať.
- Takže? - povedal už s väčším záujmom.
- No....komodita o ktorú mi, ehm, nám ide, je najobchodovanejšou komoditou sveta, Boris. Sú to peniažky, cha- cha. A to je všetko, čo vám poviem po telefóne.
- Ach...počkajte...o aké peniaze ide?
-...a to je všetko, čo vám poviem po telefóne. Otec vás buď neinštruoval, alebo máme.....vlastne máte problém.
- A ...čo mám teda urobiť? - opýtal sa Boris s obavou v hlase.
- Stretneme sa. Dostanete SMS-ku, kde. A neopovážte sa prísť bez papierov. - hlas znel nástojčivo a hrozivo. Telefón už zmĺkol.
- Počkajte, nemôžete mi aspoň naznačiť...- Ticho.
Boris chvíľu držal telefón v ruke a potom ho pomaly položil pred seba. Zostal bez pohybu s pohľadom upretým na displej. Keď telefón opäť zapípal, Borisom až hrklo. Zodvihol telefón a čítal:
„Tlaciarenske papiere podla objednavky doructe osobne dnes o 19:00 do Centra Volneho Casu na ulici Mjr.Gagarina. Presne miesto vam povedia na vratnici. So sudruzskym pozdravom Vas obchodny partner.“
„..so súdružským pozdravom..“?! ostal zarazený Boris. Niekto si robí žarty, nebude to také zlé.
|
|
