|
- Akože nedvíha? - hlúpo sa opýtal Boris, keď mu svokor oznámil, že ich nastrčený businessman neberie telefóny.
- To sa pýtam ja!- zahrmel plukovník.
- Prachy sme mali mať na účte už pred týždňom. Neustále sa vyhovára na prieťahy v bankách a teraz sa mu už pol dňa neviem dovolať. Proste to v ich firme nikto nedvíha. Je to tvoj kôň, dokonca spolužiak, tak za ním skoč a upozorni ho na jeho úlohu v celej akcii. Nech si nemyslí, že začne odďaľovať platbu a nabaľovať sa na úrokoch.
- To nie!- ohradil sa Boris - ...to určite nie, máme dohodu a on ma pevnú províziu, to by si nedovolil ...spolužiak.
O necelých dvadsať minút začal mať Boris nejasné tušenie, že by si to jeho dlhoročný „blízky priateľ“ dovolil. A nielenže BY si to dovolil, ale si to aj NAOZAJ dovolil.
Jednoducho na uvedenej adrese nenašiel nič. Žiadnu firmu, žiadnu sekretárku a dokonca ani žiadneho spolužiaka. Na tejto adrese stojí odjakživa súkromný byt pani Kövariovej, vdovy po vojakovi z povolania.
Boris si musel priznať to, čo samozrejme vedel od samého začiatku celej akcie. Že si v skutočnosti na svojho „najlepšieho priaťeľa“ nikdy nespomenul. Že jeho spolužiak je asi spolužiakom z úplne inej triedy, ba dokonca i úplne iného ročníka. A asi aj z inej školy a možno i z iného sveta. Dodo Stránsky sa k nemu sám prihlásil a to bolo to, čo v danej chvíli najviac potreboval. Podstatné bolo, že vyriešil problém so Spačkom a šplhol si vo svokrových očiach. Takže teraz si Boris musel priznať, že vôbec netuší, kto je ten nastrčený človek a ako sa k nemu dostal. Keby porozumel súvislostiam, pravdepodobne by bol býval „spolužiaka“ vlastnoručne zadusil.
Boris nemohol tušiť, že Dodo sa v jeho živote nevyskytol náhodou. Nemal ani poňatia, že sa zaplietol do cielenej akcie dobre informovaných mafiánskych kruhov. Každý tender, hoci i potenciálny, bol ostro sledovaný ako eventuálna možnosť zisku. O Borisovom tendri sa dozvedeli z Pavúka a o celej situácii priamo od Borisa, ktorý nevedel držať jazyk za zubami a niekde pred kamarátmi sa prekecol, že hľadá osobu, ktorú by mohol nastrčiť namiesto seba do „bohovsky lukratívneho“ biznisu.
Nebolo ťažké domyslieť si, že sa Borisa oplatí „urobiť“, pretože jeho svokor je na ministerstve a biznis skutočne môže byť „bohovský“. A tak Boris nechtiac odsúdil svoj prvý veľký kšeft na neúspech. Dodo bol dodaný promptne a presne, a keď tak nad tým Boris uvažoval, bolo dokonca možné, že žiadni spolužiaci nikdy neboli. Ale to ešte neznamenalo, že ho nemôže nájsť. Pozná predsa chlapíka, ktorý ho k nemu priviedol. Borisovi svitla nádej a rozbehol sa k autu. Naštartoval a horlivo prezeral čísla v mobile. „Niekde tu musí byť, niekde tu ...áno, to je ono. To bude číslo na Cecíka.“ Cecík bol malý šťúply chlapík, ktorý celý život zasvätil viac - menej dobrovoľne podsvetiu a viac - menej nedobrovoľne kriminálu. Keď mu Boris zavolal, tak síce zodvihol, ale neozval sa kým nerozoznal volajúceho.
- Aha, TEN Boris. No, čo máš?
- Potrebujem sa stretnúť s Dodom. – povedal a chvíľu načúval.
- Akože „s akým Dodom“? ...čo si ho ku mne priviedol. Hádam si to pamätáš....hej Stránsky, Dodo Stránsky. Kde ho nájdem. –
Cecík na druhej strane hovoril zdanlivo nezúčastnene, ale hrozivo.
- Počúvaj mladý, ja by som ti moc neradil hľadať Stránskeho. Toho už hľadá riadna kopa ľudí.
- Ale ja s ním mám kšeft, musím s ním hovoriť.
- Ak s ním kšeftuješ, tak počkaj, kým príde on za tebou.
- Ale to bude neskoro, ja s ním musím hovoriť ihneď. Ináč volám policajtov.- vystrelil Boris naslepo.
- Počkaj, počkaj. Načo hneď taký tón. Šak sa dohodneme. Ja ti poviem kde je. Ja ti dám vedieť, kde ho nájdeš. Cecík vie všetko. Ale nebude to zadarminko. Dones tri tisícky a máš adresu.
- Tri tisícky? Si sa zbláznil? Za adresu? Čo sme v Holywoode? - Boris neveriaco jačal.
- Navaľ adresu, alebo volám fízlom.
- Dobre, dobre, ukľudni sa, šach Cecík neni sviňa. Choď na Kmotríkovu 7 a zazvoň u ...počkaj, jach sa ona volá...aha ...u Matavých. Jolana Matavá je na menovke. Tam si asi nájdeš Doda.
- Díky, Cecík, máš to u mňa. – Boris naradovane zložil.
- Šeci by chceli zadarminko, len zadarminko. Ale Cecík by potom nemal čo žrať. – šomral si Cecík pre seba, keď vytáčal číslo.
- Tu je Cecik. Dodo? Máš tri tisícky? Kúpim ich. Hahaha, budeš ešte rád cálovať, ale veľa času nemáš.
Boris uháňal večernými ulicami ako šialený niekoľkokrát zablúdil, až nakoniec našiel ten správny dom. Nakoniec aj ten správny zvonček. Zazvonil.
Akoby na druhej strane niekto na zazvonenie čakal, okamžite sa ozval hlas v interkome.
- No?
- Dodo? Kde je Dodo? Potrebujem hovoriť s Dodom.
- Počkaj...- povedal hlas a zmĺkol.
V chodbe sa rozsvietilo svetlo a o chvíľu v zámke zaštrkotal kľúč. Borisovi sa rozbúchalo srdce. Teraz má šancu dostať späť svoje prachy. V hrôze z prehraného kšeftu mu vôbec nedochádzali súvislosti. Tu predsa nešlo o fazuľky. Peniaze sú nenávratne preč. Nikdy ich už neuvidí. A jediné, čo si z celej akcie odnesie je ponaučenie. Možno.
Vzápätí sa otvorila brána domu na Kmotríkovej 7, vyšli z nej dvaja muži v džínsových bundách a bez slova zmlátili Borisa tak, že stratil vedomie. Ale skôr, ako dostal prvú ranu, jeden z dvojice mu zahučal do tváre: „Doda hľadáš? Doda? No...ta už ši našol.... Jebni mu!“. Druhý chlap uštedril Borisovi prvý tvrdý úder do tváre.
- To sa pýtam ja!- zahrmel plukovník.
- Prachy sme mali mať na účte už pred týždňom. Neustále sa vyhovára na prieťahy v bankách a teraz sa mu už pol dňa neviem dovolať. Proste to v ich firme nikto nedvíha. Je to tvoj kôň, dokonca spolužiak, tak za ním skoč a upozorni ho na jeho úlohu v celej akcii. Nech si nemyslí, že začne odďaľovať platbu a nabaľovať sa na úrokoch.
- To nie!- ohradil sa Boris - ...to určite nie, máme dohodu a on ma pevnú províziu, to by si nedovolil ...spolužiak.
O necelých dvadsať minút začal mať Boris nejasné tušenie, že by si to jeho dlhoročný „blízky priateľ“ dovolil. A nielenže BY si to dovolil, ale si to aj NAOZAJ dovolil.
Jednoducho na uvedenej adrese nenašiel nič. Žiadnu firmu, žiadnu sekretárku a dokonca ani žiadneho spolužiaka. Na tejto adrese stojí odjakživa súkromný byt pani Kövariovej, vdovy po vojakovi z povolania.
Boris si musel priznať to, čo samozrejme vedel od samého začiatku celej akcie. Že si v skutočnosti na svojho „najlepšieho priaťeľa“ nikdy nespomenul. Že jeho spolužiak je asi spolužiakom z úplne inej triedy, ba dokonca i úplne iného ročníka. A asi aj z inej školy a možno i z iného sveta. Dodo Stránsky sa k nemu sám prihlásil a to bolo to, čo v danej chvíli najviac potreboval. Podstatné bolo, že vyriešil problém so Spačkom a šplhol si vo svokrových očiach. Takže teraz si Boris musel priznať, že vôbec netuší, kto je ten nastrčený človek a ako sa k nemu dostal. Keby porozumel súvislostiam, pravdepodobne by bol býval „spolužiaka“ vlastnoručne zadusil.
Boris nemohol tušiť, že Dodo sa v jeho živote nevyskytol náhodou. Nemal ani poňatia, že sa zaplietol do cielenej akcie dobre informovaných mafiánskych kruhov. Každý tender, hoci i potenciálny, bol ostro sledovaný ako eventuálna možnosť zisku. O Borisovom tendri sa dozvedeli z Pavúka a o celej situácii priamo od Borisa, ktorý nevedel držať jazyk za zubami a niekde pred kamarátmi sa prekecol, že hľadá osobu, ktorú by mohol nastrčiť namiesto seba do „bohovsky lukratívneho“ biznisu.
Nebolo ťažké domyslieť si, že sa Borisa oplatí „urobiť“, pretože jeho svokor je na ministerstve a biznis skutočne môže byť „bohovský“. A tak Boris nechtiac odsúdil svoj prvý veľký kšeft na neúspech. Dodo bol dodaný promptne a presne, a keď tak nad tým Boris uvažoval, bolo dokonca možné, že žiadni spolužiaci nikdy neboli. Ale to ešte neznamenalo, že ho nemôže nájsť. Pozná predsa chlapíka, ktorý ho k nemu priviedol. Borisovi svitla nádej a rozbehol sa k autu. Naštartoval a horlivo prezeral čísla v mobile. „Niekde tu musí byť, niekde tu ...áno, to je ono. To bude číslo na Cecíka.“ Cecík bol malý šťúply chlapík, ktorý celý život zasvätil viac - menej dobrovoľne podsvetiu a viac - menej nedobrovoľne kriminálu. Keď mu Boris zavolal, tak síce zodvihol, ale neozval sa kým nerozoznal volajúceho.
- Aha, TEN Boris. No, čo máš?
- Potrebujem sa stretnúť s Dodom. – povedal a chvíľu načúval.
- Akože „s akým Dodom“? ...čo si ho ku mne priviedol. Hádam si to pamätáš....hej Stránsky, Dodo Stránsky. Kde ho nájdem. –
Cecík na druhej strane hovoril zdanlivo nezúčastnene, ale hrozivo.
- Počúvaj mladý, ja by som ti moc neradil hľadať Stránskeho. Toho už hľadá riadna kopa ľudí.
- Ale ja s ním mám kšeft, musím s ním hovoriť.
- Ak s ním kšeftuješ, tak počkaj, kým príde on za tebou.
- Ale to bude neskoro, ja s ním musím hovoriť ihneď. Ináč volám policajtov.- vystrelil Boris naslepo.
- Počkaj, počkaj. Načo hneď taký tón. Šak sa dohodneme. Ja ti poviem kde je. Ja ti dám vedieť, kde ho nájdeš. Cecík vie všetko. Ale nebude to zadarminko. Dones tri tisícky a máš adresu.
- Tri tisícky? Si sa zbláznil? Za adresu? Čo sme v Holywoode? - Boris neveriaco jačal.
- Navaľ adresu, alebo volám fízlom.
- Dobre, dobre, ukľudni sa, šach Cecík neni sviňa. Choď na Kmotríkovu 7 a zazvoň u ...počkaj, jach sa ona volá...aha ...u Matavých. Jolana Matavá je na menovke. Tam si asi nájdeš Doda.
- Díky, Cecík, máš to u mňa. – Boris naradovane zložil.
- Šeci by chceli zadarminko, len zadarminko. Ale Cecík by potom nemal čo žrať. – šomral si Cecík pre seba, keď vytáčal číslo.
- Tu je Cecik. Dodo? Máš tri tisícky? Kúpim ich. Hahaha, budeš ešte rád cálovať, ale veľa času nemáš.
Boris uháňal večernými ulicami ako šialený niekoľkokrát zablúdil, až nakoniec našiel ten správny dom. Nakoniec aj ten správny zvonček. Zazvonil.
Akoby na druhej strane niekto na zazvonenie čakal, okamžite sa ozval hlas v interkome.
- No?
- Dodo? Kde je Dodo? Potrebujem hovoriť s Dodom.
- Počkaj...- povedal hlas a zmĺkol.
V chodbe sa rozsvietilo svetlo a o chvíľu v zámke zaštrkotal kľúč. Borisovi sa rozbúchalo srdce. Teraz má šancu dostať späť svoje prachy. V hrôze z prehraného kšeftu mu vôbec nedochádzali súvislosti. Tu predsa nešlo o fazuľky. Peniaze sú nenávratne preč. Nikdy ich už neuvidí. A jediné, čo si z celej akcie odnesie je ponaučenie. Možno.
Vzápätí sa otvorila brána domu na Kmotríkovej 7, vyšli z nej dvaja muži v džínsových bundách a bez slova zmlátili Borisa tak, že stratil vedomie. Ale skôr, ako dostal prvú ranu, jeden z dvojice mu zahučal do tváre: „Doda hľadáš? Doda? No...ta už ši našol.... Jebni mu!“. Druhý chlap uštedril Borisovi prvý tvrdý úder do tváre.
|
|
