|
Major Ing. Dušan Tomašovič by svoj život dožil ako tankista - veliteľ. Bol by to dotiahol vysoko, veľmi vysoko. Bol by skončil ako veliteľ posádky, alebo aspoň hlavný politruk.
Urobil však fatálnu chybu vo výcviku a namiesto toho, aby ho poslali pred prokurátora, vykopli ho - vyššie. Aká to bola chyba sa iba šuškalo. Vraj "utopil tank". Nikto to nevedel presne a mnohí iba hmlisto tušili, čo to znamená, ale nikto sa ho na to nepýtal. Pravdepodobne to znamenalo, že pri brodení rieky pod vodou (to tanky dokážu) nedodržal všetky predpisy, tank sa mu pod hladinou zastavil, zatopil vodou a mimoriadna udalosť bola na svete. Ktosi dokonca spomínal, že tam bol i jeden pritopený vojak, ktorý nestihol zavčasu opustiť tank. Nech to bolo akokoľvek, to čo sa začalo ako profesionálny koniec, znamenalo pre Tomašoviča začiatok sľubnej kariéry. Namiesto celoživotných cvičení a buzerovania vojačikov skončil, či práve začal, v teplej kancelárii ako horlivý člen pavučiny. So Spačkom si padli okamžite do noty. Najprv si navzájom liezli do zadku, pretože jeden bol závislý na druhom a naopak – Tomašovič ako starší logistik a organizátor a Spaček ako veliteľ zásobovania v posádke . Vytvorili nepriestrelnú dvojicu - inteligentný Tomašovic ako mozog a pracovitý Spaček ako vykonávateľ plánov na legálne obohacovanie. Ako čas plynul, obaja zabudli na tanky a úplne sa preorientovali na tylové zabezpečenie. Dôvod bol jednoduchý, ako tankisti sa mohli dostať do Bechyne na cvičenie a na Balaton na dovolenku. Ako tylový odborníci nejasného pôvodu, ale aktívni členovia pavučiny mali jasný cieľ: Líbia. A to sa im aj spoločne podarilo. Strávili tam šesť rokov v družnom ničnerobení a intrigovaní. S celými rodinami. Učili Líbijských poslucháčov a chodili na výlety s manželkami a deťmi. Domov nosili bony, doláre a elektroniku.
Vrátili sa odpočinutí, opálení a bohatí. Nevrátili sa už do pôvodných funkcií, ale začlenili sa do pavučiny priamo na ministerstve.
Podplukovník Ing. Tomašovič a Major Ing. Spaček naďalej družne spolupracovali na všetkom, z čoho sa dalo akokoľvek ťažiť. A tak niet divu, že si majora vybrali aj do komisie na výber dodávateľov na čokoľvek. A Spaček sa úplne osvedčil. Bol spoľahlivý, mnohému nerozumel, ale hlavne sa na nič nepýtal. A ak áno, tak iba Tomašoviča, za čo má v komisii zodvihnúť ruku.
Neuveriteľný príbeh majora Spačka však ešte len začínal. A začal sa naozaj banálne - chrípkou. Spaček sa už dlhšiu dobu necítil vo svojej koži a ani niekoľkonásobné každoročné rekondičné, rekonvalescenčné a regeneračné pobyty vo všetkých možných vojenských zotavovniach v republike mu nepomáhali. Darmo si každoročne prideľoval výhodný poukaz na dovolenku v Tunise, darmo obmedzoval fajčenie i alkohol, cítil sa zo dňa na deň horšie. Pomaly to začínalo prekážať i v jeho kariére. Niežeby sa armáda otáčala k svojmu chorému mierotvorcovi chrbtom. Vo vojenskej nemocnici má predsa sieť svoje pevné zastúpenie. Pre choroby však začal vynechávať hlasovania vo výboroch. Bola to tažká rana sofistikovanej pavučine. Bola to neodpustiteľná rana. Spaček začal predstavovať problém. Najzáhadnejšie na celej veci bolo, že zlyhával kvôli úplne banálnym ochoreniam. Chrípka bolo to najťažšie ochorenie, ktoré mával. Inak maródoval s rôznymi prechladnutiami, horúčkami, zápalom dýchacích ciest a angínou. Nikto nevedel zistiť, čo je príčinou zhoršenia jeho zdravotného stavu a zlom nastal až po zistení, že netrpí len on, ale rovnako aj jeho manželka a jedno z dvoch detí.
Doktori krútili hlavami - takto čudne zasiahnutú rodinu ešte nevideli. Rodičia a jedno dieťa bez akýchkoľvek dôvodov trpia podstatne zníženou imunitou a ďalšie dieťa, z rovnakej domácnosti, je zdravé ako repa. Postihnutí absolvovali všetky možné vyšetrenia a pozorovania. Verdikt bol tým najpodivuhodnejším verdiktom, aký lekárske konzílium vo svojej existencii vyslovilo. Štábna krysa Spaček, jeho manželka – pani v domácnosti, a ich dvanásťročný syn Matúš trpia chorobou z ožiarenia!
Urobil však fatálnu chybu vo výcviku a namiesto toho, aby ho poslali pred prokurátora, vykopli ho - vyššie. Aká to bola chyba sa iba šuškalo. Vraj "utopil tank". Nikto to nevedel presne a mnohí iba hmlisto tušili, čo to znamená, ale nikto sa ho na to nepýtal. Pravdepodobne to znamenalo, že pri brodení rieky pod vodou (to tanky dokážu) nedodržal všetky predpisy, tank sa mu pod hladinou zastavil, zatopil vodou a mimoriadna udalosť bola na svete. Ktosi dokonca spomínal, že tam bol i jeden pritopený vojak, ktorý nestihol zavčasu opustiť tank. Nech to bolo akokoľvek, to čo sa začalo ako profesionálny koniec, znamenalo pre Tomašoviča začiatok sľubnej kariéry. Namiesto celoživotných cvičení a buzerovania vojačikov skončil, či práve začal, v teplej kancelárii ako horlivý člen pavučiny. So Spačkom si padli okamžite do noty. Najprv si navzájom liezli do zadku, pretože jeden bol závislý na druhom a naopak – Tomašovič ako starší logistik a organizátor a Spaček ako veliteľ zásobovania v posádke . Vytvorili nepriestrelnú dvojicu - inteligentný Tomašovic ako mozog a pracovitý Spaček ako vykonávateľ plánov na legálne obohacovanie. Ako čas plynul, obaja zabudli na tanky a úplne sa preorientovali na tylové zabezpečenie. Dôvod bol jednoduchý, ako tankisti sa mohli dostať do Bechyne na cvičenie a na Balaton na dovolenku. Ako tylový odborníci nejasného pôvodu, ale aktívni členovia pavučiny mali jasný cieľ: Líbia. A to sa im aj spoločne podarilo. Strávili tam šesť rokov v družnom ničnerobení a intrigovaní. S celými rodinami. Učili Líbijských poslucháčov a chodili na výlety s manželkami a deťmi. Domov nosili bony, doláre a elektroniku.
Vrátili sa odpočinutí, opálení a bohatí. Nevrátili sa už do pôvodných funkcií, ale začlenili sa do pavučiny priamo na ministerstve.
Podplukovník Ing. Tomašovič a Major Ing. Spaček naďalej družne spolupracovali na všetkom, z čoho sa dalo akokoľvek ťažiť. A tak niet divu, že si majora vybrali aj do komisie na výber dodávateľov na čokoľvek. A Spaček sa úplne osvedčil. Bol spoľahlivý, mnohému nerozumel, ale hlavne sa na nič nepýtal. A ak áno, tak iba Tomašoviča, za čo má v komisii zodvihnúť ruku.
Neuveriteľný príbeh majora Spačka však ešte len začínal. A začal sa naozaj banálne - chrípkou. Spaček sa už dlhšiu dobu necítil vo svojej koži a ani niekoľkonásobné každoročné rekondičné, rekonvalescenčné a regeneračné pobyty vo všetkých možných vojenských zotavovniach v republike mu nepomáhali. Darmo si každoročne prideľoval výhodný poukaz na dovolenku v Tunise, darmo obmedzoval fajčenie i alkohol, cítil sa zo dňa na deň horšie. Pomaly to začínalo prekážať i v jeho kariére. Niežeby sa armáda otáčala k svojmu chorému mierotvorcovi chrbtom. Vo vojenskej nemocnici má predsa sieť svoje pevné zastúpenie. Pre choroby však začal vynechávať hlasovania vo výboroch. Bola to tažká rana sofistikovanej pavučine. Bola to neodpustiteľná rana. Spaček začal predstavovať problém. Najzáhadnejšie na celej veci bolo, že zlyhával kvôli úplne banálnym ochoreniam. Chrípka bolo to najťažšie ochorenie, ktoré mával. Inak maródoval s rôznymi prechladnutiami, horúčkami, zápalom dýchacích ciest a angínou. Nikto nevedel zistiť, čo je príčinou zhoršenia jeho zdravotného stavu a zlom nastal až po zistení, že netrpí len on, ale rovnako aj jeho manželka a jedno z dvoch detí.
Doktori krútili hlavami - takto čudne zasiahnutú rodinu ešte nevideli. Rodičia a jedno dieťa bez akýchkoľvek dôvodov trpia podstatne zníženou imunitou a ďalšie dieťa, z rovnakej domácnosti, je zdravé ako repa. Postihnutí absolvovali všetky možné vyšetrenia a pozorovania. Verdikt bol tým najpodivuhodnejším verdiktom, aký lekárske konzílium vo svojej existencii vyslovilo. Štábna krysa Spaček, jeho manželka – pani v domácnosti, a ich dvanásťročný syn Matúš trpia chorobou z ožiarenia!
|
|
