Osobný a predovšetkým tragický príbeh podplukovníka Spačka začal tak banálne, ako bombasticky vyvrcholil. Keď mal 14 rokov, poslali ho do vojenského gymnázia. Oficiálne preto, aby získal vzdelanie, v skutočnosti preto, aby neprekážal v rodine. Jeho otec už nežil, súrodenci boli odrastení a matka sa potrebovala znova vydať. Jedinou prekážkou v jej odhodlaní bol mladý Marián. Vojenské gymnázium na druhom konci republiky bolo dostatočne vzdialené na to, aby problém nezaopatreného záväzku neexistoval. A tak boli všetci spokojní. Mŕtvy otec, že jeho syn nadobudne najvyššie vzdelanie v rodine, opäť vydatá matka že jej syn neprekáža v spálni, nevzdelaní súrodenci, ktorým to bolo fuk, a tak ochotne oceňovali otázku vzdelania, ale hlavne jeho tútor, ktorý zasa oceňoval najmä vzdialenosť vojenského gymnázia od svojej obývačky. Všetci boli teda spokojní. Všetci, až na jedného. Žiak Marián Spaček teda spokojný nijakovsky nebol. Nebol naozajstným vojakom, veď ešte nemal ani pätnásť rokov, ale ani normálnym školákom. Nosil predsa uniformu, býval v kasárňach a pravidelne chodieval ráno o štvrtej čistiť zemiaky pre celú rotu. Žiak Spaček si síce nikdy nesťažoval, ale preplakal celé noci do vankúša. Nesťažoval si, pretože si myslel, že to tak má byť a úplne dôveroval svojej mame a jej novému partnerovi. Celá rodina mu toziž neustále tvrdila, že vojenská škole je pre neho to najlepšie, V neposlednom rade podľahol neustálemu vyhrážaniu dôstojníkov a pedagógov. Vyhrážanie spočívalo v komunistickom vymývaní mozgov a v bolševických intrigách. Vyhrážanie malo, bohužiaľ, skutočne racionálne jadro. Kto sa pokúsil opustiť vojenskú školu, musel zaplatiť za „odštudované" roky. Suma sa mohla vyšplhať až do výšky 20.000 korún, čo bola na tú dobu závratná suma, keď mesačný žold kadeta bol 30 korún Československých. Finančná sankcia pritom nebolo to najhoršie, čo ho čakalo. Najzávažnejším dôsledkom bola nálepka zradcu, ktorú nalepil štát na odídenca. Táto nálepka nebola nikde viditeľná, ale všade ju bolo možné cítiť. Všetko, čo podliehalo schvaľovaciemu procesu kohokoľvek, bolo promptne zamietané. Najbolestivejšie bývalo zamietanie štúdia na vysokých školách. Sofistikovaný systém umožnil žiadateľovi podať prihlášku, zúčastniť sa na prijímacích pohovoroch a úspešne ich zložiť. V liste zo školy potom našiel s ľútosťou oznámené, že na prijímacích pohovoroch neuspel. Márne si odmietnutý študent lámal hlavu nad otázkou, v čom zlyhal. Darmo si overoval výsledky matematických príkladov v zbierke úloh z vyššej matematiky, neveriacky krútiac hlavou. Skutočný dôvod odmietnutia sa nikdy nedozvedel. Ten spočíval v zázname, že OPUSTIL štúdium na VOJENSKEJ škole a punktum.
Marián Spaček však nebol tento prípad, pretože svoje štúdium na strednej škole napokon úspešne zavŕšil. Po ukončení gymnázia si mohli žiaci v uniformách vybrať, kde budú v štúdiu pokračovať.
Mohli si vybrať buď vojenskú lekársku fakultu, vojenskú leteckú akadémiu alebo fakultu telesnej výchovy a športu. Všade sa z nich stávali dobre situovaní odborníci so slušným platom dôstojníka, prestížou odborníka a povinnosťami vedúceho pracovníka.
Z vonku to takto skutočne aj vyzeralo. Pravda však bola úplne iná. Fakulty si mohli vyberať iba teoreticky. Takmer všetky miesta na vymenovaných fakultách boli totiž obsadzované absolventmi civilných stredných škôl, ktorých by inak do armády nikdy nedostali.
Prečo by tam mali posielať už odchytených vojačikov, ktorí nemali inú možnosť len študovať ďalej na vojenskej škole? Len niekoľko premiantov sa skutočne dostalo z vojenského gymnázia na uznávanú fakultu. Dali by sa spočítať na prstoch jednej ruky. Spaček však zďaleka nepatril medzi najlepších, a už vôbec nie medzi najinteligentnejších žiakov. Svoj veľmi mierny mentálny handicap ale vždy doháňal svojou neuveriteľnou usilovnosťou a pracovitosťou. A najmä intuíciou. Vždy presne vycítil, čo je pre neho to najlepšie, čo mu prinesie najväčší osoh. A tak sa žiak Marián Spaček zapojil, ako ostatných 99% absolventov vojenských stredných škôl, do programu "pôjdem tam, kde ma armáda potrebuje". A tak skončil ako nádejný tankista inžinier vo Vyškove, malom mestečku na Morave, pánubohu za chrbtom.
Tam si našiel aj manželku, ktorá bola vo veľmi podobnej situácii ako on - zdravotná sestra. Aj ona bola ochotná ísť tam, kde ju zdravotníctvo potrebuje. Blanka bola nakoniec ochotná i v mnohých iných smeroch, čo oceňovali viacrí tankisti i motostrelci.
Pravdupovediac, ani v otázke partnerského vzťahu nemali príliš na výber. Blanka bola Mariánova prvá, Marián bol Blankin posledný. Teda zatiaľ. Niežeby bola nevzhľadná, niežeby ďalej nemala chuť skúšať, jednoducho s ním prišla do druhého stavu a zistila to pomerne neskoro. V skutočnosti sa Blanka ani príliš nekontrolovala. Vydať sa za zabezpečeného dôstojníka bolo súčasťou jej širšieho plánu. Smotný fakt, že Marián by mal byť jej posledným partnerom, v tomto pláne však miesto nemal. Niežeby ho chcela podvádzať, ale výhľadovo plánovala nezávislosť svojich orgazmov na penise jedného samčeka.
Tehotenstvo zrazu všetko zmenilo a Blanka pochopila, že práve prišla jej šanca na manžela v štátnej službe.
Spaček sa nijako nebránil. Rýchlo pochopil, že ak sa zoberú budú si môcť diktovať omnoho viac podmienok a získavať omnoho viac výhod od štátu ako slobodní. A tak Marián ľahko presvedčil Blanku a prvýkrát využil organizáciu, ktorá ho ulovila.
A skutočne - ako absolvent, ženatý muž a nastávajúci otec rodiny si vybral pôsobisko, ktoré bolo prísľubom najmenej namáhavej služby. Vybral si tankové opravovne neďaleko svojho pôvodného bydliska.
Jeho život plynul bezproblémovo a zdanlivo úspešne.
Rýchlo pochopil, že v opravovniach nejde o opravovanie. Ide tu o obchody. Robotníci samozrejme makali a opravovali, ale neuveriteľná hromada riadiacich, administratívnych, veliacich a zabezpečujúcich pracovníkov by sa unudila na smrť, keby si nevymysleli hru.
Nebolo k tomu treba žiadnu invenciu. Takáto hra fungovala vo všetkých vojenských organizáciách, ktoré neboli priamo bojovými útvarmi. A možno fungovala aj tam. Bola to hra na pavúka. Celá jednotka bola pokrytá myslenou pavúčou sieťou, ktorej uzly predstavovali jednotliví zapojení funkcionári.
Čo bolo úlohou siete? Jednoducho spríjemniť si život, vybaviť nevybaviteľné a dosiahnuť nedosiahnuteľné. Sieť fungovala ako výmenný obchod. Od najzákladnejších materiálnych položiek, až po životne dôležité funkcie. Potrebujete vyfasovať nábytok do vašej novej kancelárie? Ste zapojený v sieti? Ak áno, vyhrali ste! Dostanete nový, novučičký, moderný nábytok a ako bonus voňavučkú váľandičku. Ak nie ste v sieti, máte smolu. Dostanete staré, smradľavé a rozhegané rárohy. Váľanda? - nedajte sa vysmiať, na to nemáte vo svojej funkcii nárok. Poukazy na rekreáciu sa prideľujú v závislosti od členstva v sieti, odmeny sa prideľujú rovnako, nepríjemné úlohy dostávajú zásadne nezapojení. Najvyšším profitom dlhoročného a plodného členstva býva Funkcia. Sieť je prostredníctvom najvyšších funkcionárov napojená na iné siete v iných útvaroch a iné zdroje zaujímavých tovarov. Takto bol už v osemdesiatych rokoch minulého storočia v našej armáde vytvorený mechanicko-tovarový predobraz dnešného internetu.
Každý uzol v sieti mal svoju váhu. Uzol, ktorý ponúkal v kuchyni extra veľké rezne pre členov pavučiny nemal takú váhu ako uzol prideľujúci nepríjemné služby v posádke. Pochopiteľne, veľký rezeň nie je tak dôležitý ako služba dozorného posádky, ktorú vám Pavúk pridelil práve cez Vianoce.
Poručík Ing. Marian Spaček sa dostal na lukratívnu funkciu, v ktorej okrem iného prideľoval služby dozorného posádky, veliteľov hliadok a podobne. Do siete sa zapojil okamžite. Ani nevedel, že keby tak neurobil, vyletel by z funkcie po prvom pridelení nepríjemnej služby niekomu dobre zapojenému. Spaček nebol najbystrejší, ale bol šikovný a intuitívne vycítil, čo sa od neho očakáva. Tušil, aká dôvera bola do neho vložená.
A nesklamal. Najnepríjemnejšie služby začali dostávať pracovne najvyťaženejší ľudia. Prečo? Pretože pre nadbytok práce nemali čas zapodievať sa pavúkom, sieťou a výmenným obchodom. Nemali čas na každodenné stretnutia pri kávičke - ráno, doobeda i poobede. I samotný obed zhltli čo narýchlejšie, aby mali čas pripraviť sa na ďalšie úlohy. Denno-denne makali od rána do večera ako protiklad nudiacich sa a intrigujúcich administrátorov a zbytočných veliteľov. Skrátka, naivní blbci. Spaček sa zaradil na tú správnu stranu barikády. Tu nikoho nezaujímali jeho tragické výsledky štátnych záverečných skúšok. Tu mu nikto nemeral IQ pomocou obrázkových volovín. Tu musel prejaviť sedliacky rozum a ten naozaj mal. Kávičkovanie pochopiteľne nebolo jediným spôsobom na vytváranie a utužovanie siete. Dôležité boli športové popoludnia, ktoré sa končili dlhými večerami v miestnom pohostinstve, prípadne v posádkovom klube. Alkohol bol to najdôležitejšie sieťové lepidlo. Tu sa zoznámil i s majorom Tomašovičom - Kamiliným otcom a Borisovým svokrom.
