Ráno sa Boris zobudil ako prvý a v duchu nadával, že keď už nemusí ísť do práce, tak by si mohol aspoň pospať. Ale nie! On sa musí zobudiť práve o siedmej ráno. Chvíľu ešte takmer nehybne ležal a pokúšal sa znova zadriemať, ale hlavou sa mu hnali včerajšie udalosti a cítil, že už nezaspí. Zívol, namrzene sa pozviechal z postele a potichu, aby nezobudil Kamilu, prešiel do kúpeľne a potom do kuchyne. Otvoril chladničku, postál pred ňou, poškriabal sa na zadku, zatvoril ju a zapol kávovar. Nechcelo sa mu robiť raňajky, a tak si len urobil rannú kávičku.
Zapol rádio, trochu počúval, hlad ho znova prinútil otvoriť chladničku a hľadať niečo na bezpracné jedenie, až napokon vybral Kamilin jogurt. Skontroloval dátum, zamrmlal čosi o mentálnej nespôsobilosti, jogurt bol tesne po záruke, vytiahol lyžičku, posadil sa a pustil sa do jedenia. Tupo hľadel pred seba a uvažoval, čo bude robiť ďalej. Nemal veľa možností. Alebo sa bude venovať podnikaniu vo svojej firme, ktorá nemá reálny subjekt podnikania a vlastne nič neprodukuje, alebo si nájde nové, dobre platené zamestnanie – „zašíváreň“. Že by začal normálne robiť mu ani nenapadlo. Dojedol jogurt, vymazal ho prstom, oblizol si ho a prázdnu krabičku vrhol do smetného koša. Netrafil. Vzdychol od nečakanej námahy, urobil pár krokov ku košu a bosou nohou sa pokúsil uchopiť nádobku od jogurtu prstami a dopraviť ju do cieľa. Zrazu sa zháčil. V koši zbadal zvyšky Kamilinho tehotenského testu a spomenul si na včerajšiu rannú príhodu, ktorá mu, napriek svojej závažnosti, popri aktuálnych fatálnych udalostiach akosi vyfučala z hlavy. Presnejšie povedané, zatvoril pred ňou oči dúfajúc, že takto ju vymaže z reality. Ale realita na neho čakala na vrchu smetého koša.
- Doprdele! - uľavil si a oblial ho pot. Okamžite sa prebral a vytiahol test z koša.
„Ako som na toto mohol zabudnúť!? Ako som len mohol...“ prebleslo mu mysľou.
„Je pozitívny!!!“ hučalo mu v hlave, keď si ho prezrel.
„Je určite pozitívny! Kamila bude mať DECKO!!“
- Doprdele, doprdele! - radostne zareagoval potenciálny otecko.
„Koľko prachov stojí vychovať decko? Definitívne priveľa...celá moja sloboda je definitívne v riti...Tak toto teda nie! Musí ísť na potrat! Musí!“
Boris sa zrazu zastavil.
„Heeeej! Nepanikár! Pokoj! Ktorá baba by zahodila POZITÍVNY tehotenský test? Všetky ho predsa budú ukazovať iným babám! Priateľkám, aby sa potešili, kamarátkam, aby závideli a nepriateľkám, aby pukli.“ mylne sa v duchu domnieval Boris.
„Do prdele! Čo je to ? Je to pozitívne, alebo negatívne?“ Pozeral na test ako teľa na nové vráta. „Návod! Musím nájsť návod!“
Boris sa vrhol na kôš a začal ho horúčkovito prehľadávať držiac tehotenský test v zuboch. Zrazu vycítil, že vedľa neho stojí Kamila. Spotený, špinavý od odpadkov a trochu roztrasený prestal hrabať v koši a zodvihol hlavu. Rozospatá Kamila v nočnej košeli si bez záujmu prezerala Borisa, kľačiaceho pri koši s tehotenským testom v zuboch.
- Nevadí ti, že som to ocikala? - spýtala sa bez záujmu a zívla.
- Jéj, urobíš aj mne kávičku?
- ČO TO MÁ ZNAMENAŤ!?- hrozivo sa spýtal Boris.
- No, ...že Kamilka chce piť kávičku. - infantilným tónom odpovedala Kamila.
- Je to pozitívne? - ešte hrozivejšie nástojil Boris.
- Áno, je. - odpovedala úplne ľahostajne, akoby sa jej pýtal na to, či je v dnešných novinách televízny program a hľadala svoj jogurt v chladničke.
- A to mi vravíš len tak?
- Nie, Bobík. Kamilka ti to nehovorí len tak. Bobík si to vyhrabal zo smetného koša len tak, sám.- usmiala sa.
- Kávičku! Kávičku! Kávičku! - začala detinsky skandovať.
Roztrasený Boris vyskočil a začal jej variť kávu, len aby už, preboha, prestala robiť toto divadlo a normálne mu povedala, že to nie je pravda, že si síce test robila zo zvedavosti, ale že bol negatívny.
- Kamila, vážne! Povedz pravdu!
- Kamilka počká na kávičku a potom povie Bobíkovi, že je to pravda.
- Ale veď sme dávali pozor. Berieš pilulky... - koktal.
- Bobík nedáva pozor, ani v postieľke nedáva pozor a ani keď mu Kamilka niečo hovorí, tak nedáva pozor.
- Kedy si mi čo hovorila? - Boris začal tušiť podraz.
- No, už dávno. Kamilka povedala Bobíkovi, že musí vysadiť protibábätkovské pilulôčky. Na tri mesiace. Ale Bobík nepočúval.
- To, že povedala Kamilka Bobíko....ale...To že si mi povedala? A prečo o tom nič neviem? - Zvýšil hlas Boris a zúfalo zdôraznil posledné dve slová.
- Lebo Bobík na Kamilkine starosti kašle. Ako každý chlap.
- Boris nekašle, Boris nekašle, povedz, že to nie je pravda! Prosím!
- Dobre, poviem. Nie je to pravda ...že Bobík NEkašle. Bobík kašle! ÚPLNE kašle! Na Kamilku!- trvala na svojom Kamila.
Boris si zaboril hlavu do dlaní. Zrazu ju prudko zodvihol a už-už chcel vytresnúť to, čo prebehne hlavou každému „zrazuoteckovi“, ale neodváži sa s tým priamo vyrukovať. Aj Boris trochu pribrzdil a začal pozvoľna, jemne pripravovať Kamilu na fatálnu otázku prerušenia tehotenstva.
- A prečo si, Kamilka, nedávala pozor ty? Veď sme si nič neplánovali.
- Neplánovali, ale Kamilka sa predsa rozhodla. Kamilka to bábätko chce.
- Ale Bobík nechce žiadne bábätko! - vykríkol Boris prejdúc na Kamilinu tretiu infantilnú osobu a dúfajúc, že ho takto lepšie pochopí.
- Načo nám je bábätko? JA som naše bábätko! Nie je ti dobre Kamilka? Vieš, koľko také bábätko stojí peňazí?
- Bobík predá jedno delo do Afriky, aby si mohli černoškovia ľahšie odstreľovať hlavičky a my budeme mať peniažky na bábätko.- morbídnym vtipom sa Kamila ešte viac ponorila do svojej role.
- AKÉ DELO? Čo to tu predvádzaš? O čom to tu rozprá... - zrazu sa zháčil, spomenul si na rozprávku o obchodovaní so zbraňami zo včera a zarazil sa.
- Pozri sa Boris...- Kamila zrazu zvážnela a prešla na normálny tón, zohla sa k nemu, chytila ho za obe ruky a zahľadela sa mu do očí.
- Žijeme spolu. Plánujeme si spoločný život. Spíme spolu. Takéto veci sa stavajú. A my im musíme čeliť. Chcel si mať predsa so mnou dieťa, alebo nie? – Kamila sa zastavila a celkom vážne očakávala odpoveď.
Boris si musel priznať, že vždy keď Kamila zaviedla reč na rodinu, reagoval tak, ako sa od neho očkávalo. Žiaden chlap si nedovolí priznať v takých chvíľach pravdu. Keď začne baba snívať o rodine a deťoch, každý jeden nádejný milenec hovorí to, čo sa od neho očkáva. Predstiera nesmiernu túžbu po vreštiacich miniatúrnych cudzincoch, ktorí mu zmenia život od základov. Oberú ho o súkromie, peniaze, partnerku a sex. Žiadne večierky, futbal a pivo. Plienky a zodpovednosť. S vidinou vášnivej noci sa všetci tvária, akoby to bolo cieľom ich života. Väčšinou ešte netušia, že to skutočne je jediným zmysluplným cieľom našej existencie. Boris nebol iný. A navyše vedel sľubovať a tváriť sa. Vedel byť empatický a súcitný. Nadšený a citlivý. Odhodlaný a schopný. Vedel proste bravúrne klamať. Netušil, tak ako väčšina sexuchtivých klamárov, že láska k dieťatu sa aj u otca zrodí najneskôr pár dni po jeho narodení. A tak na Kamilinu priamu otázku, či by s ňou chcel mať, odpovedal rezervovane:
- Ale áno, to áno...ale načo až tak ...- Boris uvítal Kamilino zvážnenie. Kamila si vzdychla.
- To, čo to tu trepeš môj milý? Čo to má znamenať že‚ „načo až tak“ !? Dieťa nemôžeš mať len trošku. Môžeš ho mať buď úplne alebo vôbec. To ste sa v škole neučili?
- Ale nie teraz. Nie, keď sa rozbiehame. Bude nás to brzdiť. Naozaj to bude veľa stáť.
- Boris! Boris!!! Ak sa vezmeme, otec nám pomôže. Vieš to. Už som ti to vravela. Prihrá nám ten vojenský byt. A aj tebe by mohol podstatne pomôcť pri podnikaní. A hlavne pri obchodovaní so zbraňami. Je predsa plukovník na ministerstve obrany! Čo viac by si chcel ?- ukončila Kamila svoj monológ otázkou.
Boris sa sprvu chcel ohradiť, chcel doviesť svoju argumentáciu do zdarného interrupčného konca, ale Kamiline návrhy ho zastavili. Prísť zadarmo k bytu, to by sa mu páčilo. A pomoc jeho firma bez činnosti zúfalo potrebovala. Najmä po ostatných udalostiach.
Nepochyboval, že Kamilin otec bude jednať iba v prípade, že sa Boris stane jeho zaťom. V Kamile by získal bezpracný zisk, ale oslíkom bude musieť zatriasť sám. Obetuje slobodu.
Boris už nebol taký presvedčený o svojej pravde ako pred chvíľou, ešte stále čosi Kamile vysvetľoval, ale lákavá predstava ľahkých a lukratívnych obchodov sa ho chytila a už nepustila. Po chvíľke sa už dokonca zmieril aj s myšlienkou otcovstva.
- Ale našim nič nepovieme. Oni sú stará škola. Už teraz trpia, že spolu žijeme. Keby vedeli, že som tehotná, mysleli by si, že nemôžu vyjsť na ulicu. Bola by som „prespanka“. Nech sa to dozvedia až po svadbe. A ešte lepšie ... nech sa to dozvedia, až na nás prepíšu byt. Pre istotu.- Boris pochopil.
- Ale to znamená, že svadbu musíme urýchliť. Nenapadne im, že sa ponáhľame práve preto ?
- Nie miláčik. Nič také im nenapadne. A keď im to dôjde, tak budeme svoji a nebude dôvod sa rozčuľovať. Neboj, nechaj to na mňa.
Kamila sa pokojne zodvihla zo stoličky a pri odchode bez akéhokoľvek vzrušenia či náhlenia poznamenala:
- Idem zvracať.- a zmizla v kúpeľni.
Boris sa napriek pozitívnemu výsledku ich diskusie cítil rovnako.
