Boris otvoril oči a usiloval sa zaostriť na ciferník budíka.
"To bude vekom..." prebleslo mu hlavou, aby si vysvetlil rozmazaný obraz, ktorý nedokázal rozlúštiť.
Boris bol schopný a predovšetkým ochotný vysvetliť všetko na svete. Vedel vysvetliť, prečo sa vesmír rozťahuje, a tiež prečo sa guma v teplákoch sťahuje. Jeho univerzálnosť mu zabezpečovala absolútne prvenstvo na každej párty a v akejkoľvek spoločnosti. A keby aj nie, bol o tom aspoň presvedčený. Pretože väčšina populácie je v odbornej oblasti populáciou laickou, nikdy mu neprekážalo, že jeho simulované univerzitné vzdelanie spred dvadsiatich rokov v niektorých oblastiach značne zaostáva za súčasnosťou. A tak naďalej ohuroval spoločnosť vysvetľovaním príčin Veľkého tresku a jeho priebehom. Na otázku náhodného vzdelanca, lebo aj takí sa môžu v slušnej spoločnosti objaviť, čo si myslí o superstringoch a M-teórii, ktorá vyvracia teóriu jedinečnosti Veľkého tresku, odvetil bez zaváhania - „ľudia toho nakecajú“. Dal tým zreteľne najavo svoju nadradenosť nad nejakými pseudovedcami, ktorí prijímajú závery bez NEHO. Bez TOHO, ktorý vie predsa VŠETKO vysvetliť. Úroveň Borisovho univerzitného vzdelania bola sama o sebe naštrbená tým, že jeho najvyššie dosiahnuté vzdelanie bola maturita na učňovke, ktorú prežil s odretými ušami. O to väčší bol diapazón zaujímavých oblastí, ktoré teoreticky vyštudoval vždy, keď na to prišla reč. Boris skrátka klamal.
Spočiatku to bolo ťažké. Jeho rovesníci, absolventi štúdií vo veku niečo cez dvadsať rokov si pamätali odporne veľa podrobností. A keby si len pamätali - oni sa aj často, väčšinou nevinne a s dobrým úmyslom, pýtali.
"Kto ťa mal na matiku?"
"Robili ste zápich zo strojov?"
"Koľko rokov si to vlastne študoval?"
"Bosorka ešte žije?"
Boris sa časom naučil odpovedať alebo presnejšie, zahmlievať a hlavne "vykopávať", keď bol usvedčený z klamstva. Raz napríklad blafoval, že poznal vrátničku z internátu, a keď spoločnosť pochopila, že ju nemohol zažiť, pretože v čase jeho údajných dobrodružstiev bola už po smrti, odpovedal:
"Veď práve...".
Touto vetou vedel spoľahlivo odvrátiť nebezpečenstvo usvedčenia, ktoré mu často hrozilo. Niekedy ňou získaval čas na nájdenie vysvetlenia, ktoré pre neho nebolo nikdy dosť nepravdepodobné.
"Veď práve" totiž paradoxne znamenalo, že stojí na strane odporcu. Časom sa „fakty“ začali zahmlievať samé. Ľudia si už toľko nepamätali, univerzity rušili a Boris si vytvoril hranice, kam až môže zájsť.
Napokon svojím klamstvám aj sám uveril. Dokonca sa sem-tam pristihol, ako premýšľa nad miestom, kam si odložil neexistujúci diplom, ktorý už tak dávno „nevie nájsť“.
Na hodiny síce nezaostril, ale tým sa ďalej nezaoberal. Spozornel, pretože vedľa seba nenašiel Kamilu. Zaregistroval štrngot riadu v kuchyni a domyslel si, že mu chystá raňajky. To ešte netušil, že Kamila mu chystá niečo celkom, ale celkom iné, niečo, čo nebude vedieť len tak ľahko prehltnúť.
Zazvonil mu mobil a on sa preň načiahol k stolíku. Letmo skontroloval display, aby zistil, kto volá. Ľahostajne položil mobil naspäť a zívajúc ignoroval Zúfalca, ktorý sa už týždeň pokúša s ním spojiť, aby od neho vymámil "univerzálnu" satelitnú kartu k šteklivým programom, ktorú mu Boris pred časom sľúbil. Dokonca už prevzal aj peniaze, ktoré mu Zúfalec vnucoval. Trochu mu skomplikovalo situáciu, že vôbec netušil, čo mu to má vlastne zohnať. Sľúbil len tak a ani by nevedel vysvetliť prečo. A aj peniaze minul len tak, mimochodom. Nechcelo sa mu práve hľadať bankomat a tak zaplatil tým, čo mal vo vrecku. Boris to robil často. Teda, niežeby okrádal ľudí o peniaze. Vedel naozaj dodať a vybaviť mnoho, skutočne mnoho vecí. A keďže to bolo o ňom známe, stále ho otravovalo množstvo ľudí, aby im niečo zohnal, dohodil, či predal. Väčšinou išlo o bežný tovar, ktorý vedel Boris vždy zohnať s neuveriteľnou zľavou. Niekedy to ale jednoducho nešlo a to bol práve tento prípad. Zúfalec sa tak zaradil do kategórie Unavovačov, ku ktorým sa Boris nehlási. O prachy ale nepríde. Až sa mu podarí zohnať Borisa, po mnohých urgenciách dostane peniaze späť. Bude to trvať tak dlho, žé mu už nebude záležať na nejakej blbej karte, hlavne, že dostane naspäť prachy. A to sa bude ešte horlivo ospravedlňovať Borisovi za to, že ho toľko otravoval.
O peniaze teda nepríde. Boris totiž nie je zlodej, to nie! Boris je hajzlík iného typu. Boris nikdy nepracoval. Teda niežeby nebol zamestnaný. Prešiel mnohými firmami, kde simuloval vedomosti pri nástupe do zamestnania, činnosti pri výkone povolania a nespravodlivosť pri rozväzovaní pracovného pomeru. Vždy s „excelentným“ posudkom. Vedenie postihnutej firmy by ho odporučilo aj na deifikáciu, len aby sa ho zbavili. Skutočne nekompromisne ho vyhodili len raz. Z ostatného zamestnania vyletel ako strela. Bolo to práve v polovici simulácie činnosti. V tejto fáze si ešte vedenia firiem s úsmevom gratulujú, akého úžasného zamestnanca získali. Za jeho plat by síce zaplatili troch obyčajných, ale kto by o nich stál, však? Úsmev zamŕza v priemere po pol roku, keď obrovská kopa klamstiev a nulových výsledkov graduje a „veď práve“ sa stáva štandardnou odpoveďou na všetky nezrovnalosti.
Borisovi sa práve podarilo presvedčiť vedenie firmy, že nutne potrebujú špeciálny počítač, ktorý mal zhodou okolností doma a potreboval sa ho zbaviť (čo už ale nebolo nutné oznamovať). Nový mohli v obchode kúpiť za dvadsať percent z ceny, ktorú zaplatili Borisovi... Tento druh obchodov bol významnou časťou jeho príjmov. Než ho ale stihol zrealizoval, podstatne si skomplikoval situáciu. Pri nástupe do zamestnania si Boris vygeneroval trochu adrenalínu tvrdením, že ovláda angličtinu a nemčinu na úrovni lektora. To mu síce zvýšilo plat o pár tisícok, ale skomplikovalo pracovno-právny vzťah, keď ho riaditeľ požiadal, aby mu tlmočil na jednom skutočne dôležitom stretnutí. Oficiálna tlmočníčka bola na výstave a Boris sa zapotil, kým ho s akútnym zápalom slepého čreva hospitalizovali práve v ten večer, keď mal v Carltone tlmočiť. Akosi šípil, že keby to prasklo a riaditeľ by s hrôzou v hlase konštatoval „Človeče, veď vy VÔBEC neviete po anglicky?!“, jeho "veď práve" by nebolo dostatočným vysvetlením. Z nemocnice ho prepustili na druhý deň. Horúčku nemal, sedimentácia bola v poriadku a prudké bolesti, kvôli ktorým ho prijali, náhle pominuli s odletom istého Boeingu 737 do Londýna.
Borisova lokálna kariéra tak nebola ohrozená a on mohol s vervou pokračovať v simulácii činnosti. Úder však čoskoro prišiel zo strany, z ktorej to ani najmenej neočakával. Alebo možno práve naopak.
